Chcem ísť domov!

„Mami, chcem ísť domov!”

Všetko som dokonale zorganizovala, premyslela a dieťa šťastlivo dopravila do letného tábora. Bola som na seba pyšná. ´Si dobrá, toto ti vyšlo,´ pochvaľovala som sa v duchu. No ako na potvoru mi práve v tej chvíli zazvonil mobil. Volala dcéra. Vzlykajúc, takmer som je nerozumela ani slovo, mi oznámila: „Mami, zober ma odtiaľto! Chcem ísť domov.“ Nebola to prosba. Bol to verdikt, nariadenie, rozhodnutie súdu bez možnosti sa odvolať. No zbohom! Čo teraz?

Nespanikárila som. Nesadla som do auta a po jednom dni som svoju dcéru nezobrala z vysnívaného letného tábora domov. A urobila som dobre. Pre nás obe. Napríklad ja som sa veľa naučila o problematike odlúčenia a túžby po domove. Najskôr som obvolala zopár kamarátok, ktoré už svoje ratolesti niekoľkokrát vypravili do tábora a mali s „bolestným oddelením“ skúsenosti. Niekoľko hodín som presedela aj pred počítačom, kde som googlila názory odborníkov – detských psychológov. Zásadne som sa vyhýbala mamičkovským diskusným fóram, ktoré by ma iba zbytočne „vytočili“ a zneistili.

Takže, naučila som sa, že:

1. Túžba po domove je prirodzený jav. Môže ju pociťovať ktokoľvek, kto opustí známe prostredie a ocitne na „cudzom území“.

2. Čím je táborník starší a skúsenejší (má za sebou niekoľko letných táborov), tým je túžba po domove slabšia. Ostrieľaný účastník tábora si totiž uvedomuje scenár, ktorý ho čaká, vie, ako to bude prebiehať a s čím môže počítať.

3. Keď má dieťa „po ruke“ niekoho blízkeho – súrodenca, kamaráta – pár dní mimo domu prežije oveľa ľahšie.

4. Dieťaťu sa za domovom cnie najčastejšie večer pred usínaním, keď je všade ticho, tma, objavujú sa (hlavne v detskej fantázii) čudné tiene a ono si uvedomí, že je niečo inak ako zvyčajne. Tieto pocity sú obvykle sprevádzané slzičkami, no tie majú zázračnú moc a drobca bezbolestne prenesú do ríše snov. Do rána je smútok preč a malý táborník sa znovu bezstarostne zapája do spoločných aktivít s rovesníkmi. Dobrá rada pre rodičov: Keď už naozaj nemôžete vydržať, aby ste svojmu dieťaťu nevolali, tak to nerobte večer pred spaním!

5. Výnimočne sa stávajú aj prípady, keď má dieťa celý deň zlú náladu, plače, smúti a nedokáže ho nik a nič rozveseliť. Ak tento stav trvá aj po dvoch – troch dňoch, vezmite ho domov. Nasilu predlžovať pobyt v tábore nemá zmysel.

6. Týmto situáciám môžeme predchádzať, keď na ne dieťa vopred pripravíme. Ako? Celkom jednoducho. Dva-tri dni pred odchodom do tábora zorganizujme spoločné balenie kufra. To ho pripraví na skutočnosť, že niekam cestuje a že sa niečo chystá. Nezabudnime pribaliť obľúbenú hračku, plyšáka, vankúšik, ktoré dieťaťu pomôžu prekonať zaspávanie, alebo prekonať clivotu cez deň.

7. Je dobré, keď dieťaťu nedáme najavo svoje obavy a strach z odlúčenia. Lebo – ruku na srdce – tieto pocity nás poriadne zožierajú. No predstavme sa na mieste svojho potomka: naša vydesená matka vôbec netuší, kam nás posiela, komu nás zveruje do opatery, nervózne obvoláva kamarátky, dramatizuje a pri rozlúčke roní krokodílie slzy. V takom prípade by sa nám do tábora určite neodchádzalo ľahko. Trápila by nás neistota a obavy, kam vlastne ideme, čo nás tam čaká, akí budú naši noví kamaráti... Do mysle dieťaťa sa zavŕtajú pochybovačné myšlienky a je po srande!

8. Keď nás dieťa „opúšťa“ iba na týždeň a môže si so sebou zobrať mobilný telefón, dajme mu príležitosť, aby nám volalo ono. Neraz zistíme prekvapivú skutočnosť, že kopec nových zážitkov, kamarátov a bohatý program mu z hlavy úplne vytesnia myšlienku zavolať domov. Ale nehnevajte sa naňho, je to úplne v poriadku! Svedčí to o tom, že sa naša ratolesť dobre cíti, že sme mu vybrali skvelý tábor a že mu dni rýchlo plynú. :) Rozhodne mu nevolajte, nerušte ho, nekazte mu zábavu, do ktorej je pohrúžený. Keď už naozaj chcete vedieť, čo s ním je, zavolajte vedúcemu tábora.

9. Často sa stáva, že dospelý vidí svoje dieťa v úplne inom svetle ako vedúci tábora. Nebuďme preto prekvapení, keď nám oznámia, že naše dieťa dobre je, pokojne spí, je veselé, zapája sa do všetkých aktivít, a pritom ste len pred minútou ukončili uslzený telefonát s prosbou o návrat domov. V takom prípade je dobré dieťa upokojiť, pýtať sa na program, na nových kamarátov. Povzbuďme ho, povedzme mu, že to, čo cíti, je normálne a je to dôsledok odlúčenia a že to prejde. Zvyčajne sa podarí drobca utíšiť, aj keď mu nič nebolo, kým nepočul váš hlas. A viete čo? V dieťati tento stiesnený pocit pominie v okamihu, keď stlačí na mobile OFF.

Dobrá rada pre rodičov: to, ako sa dieťa vysporiada s pocitom odlúčenia, vo veľkej miery závisí od nás. Keď pôsobíme stabilne a sebaisto, aj naše dieťa si s túžbou po domove a smútkom za nami poradí ľahšie.

Tak krásne prázdniny!